top of page

Prostredie hodné šampióna

Updated: 6 days ago

Ako namotivovať deti na rôzne aktivity? Ako v nich vzbudiť kreativitu? Prečo nechcú hrať športy? Prečo sa vzdajú, keď ich to zo začiatku bavilo? Akým spôsobom ich niečomu naučiť?


Predpokladám, že toto sú typy otázok, ktoré si rodičia z času na čas položia. V nasledujúcom článku sa vám budem snažiť objasniť niektoré z týchto nekonečných záhad. Mnohé riešenia sú oveľa jednoduchšie než by ste čakali.


1. Čo to vlastne znamená vychovávať dieťa?


Niektorí si myslia, že výchova je vytesávanie do kameňa, iný zasa, že to je nechať dieťa napospas osudu a musí sa svetom prebiť samé. Väčšina ľudí je, predpokladám, niekde v strede. Názorov na výchovu je asi toľko, ako je ľudí na planéte. Mojim cieľom je poskytnúť vám vedecky podložené informácie v pochopiteľnej podobe. Ako s týmito informáciami budete narábať, je na vás.

Z dostupných informácií vyplýva, že výchova dieťaťa je inými slovami vytvorenie prostredia, v ktorom môže dieťa bezpečne objavovať a získať široké množstvo skúseností a vedomostí za krátku dobu. Keď berieme do úvahy, že človek sa formuje vzhľadom na svoje prostredie, je potom úlohou rodiča vytvoriť také prostredie, ktoré vyformuje dieťa požadovaným smerom. Čo presne týmto myslím a prečo si to myslím, sa budem snažiť vysvetliť a znázorniť v priebehu článku.


Genetika verzus prostredie


Každé dieťa sa narodí s určitými genetickými črtami a predispozíciami ako napríklad výška, farba očí alebo niektoré osobnostné črty. Toto je všetkým známe. Do genetických charakteristík však spadajú aj črty, ktoré vytvárajú pevné limity pre určité oblasti ako typ svalových vlákien, čo priamo ovplyvňuje, aké typy športu budú vhodné pre dieťa a aké nie alebo zvedavosť, čo má veľký vplyv na to, akým spôsobom sa bude dieťa učiť nové veci. Takýchto čŕt má každý človek nespočet a u všetkých sa ich kombinácie líšia. Preto na svete neexistujú dvaja identicky rovnaký ľudia.

Čo to teda znamená pre rodiča? Je popredu určené aké bude dieťa? Alebo je to celé v rukách rodiča?

Mohli ste si tipnúť, že ani jedno nie je správne. Genetika a prostredie hrajú rovnako dôležitú úlohu pri vývoji dieťaťa. Genetika určuje limity ale prostredie určuje, ktoré s týchto limitov sa dosiahnu a ktoré naopak zostanú nevyužité. Výchova ovplyvňuje aj to, akým spôsobom sa genetické predpoklady prejavia. Napríklad tendencia pre vyššiu agresivitu sa môže vyvinúť do nepriateľskej povahy so sklonmi k násiliu a šikanovaniu alebo sa môže vyformovať do súťažnej povahy, nevzdávania sa a asertívneho postoja.


Rodič dieťa smeruje, nevytvára ho


Výchovu si teda môžeme predstaviť ako kormidlovanie loďky poháňanej vetrom. Genetické črty dieťaťa sú vietor, ktorý nedokážeme ovplyvniť. Výchova je v tomto príklade kormidlovanie, ktoré do určitej miery udáva smer loďky a je v našich rukách. Nedá sa však ísť proti vetru.

Pochopenie tohto faktu je kľúčové pre vytvorenie vhodného prostredia pre zdravý a prirodzený vývoj dieťaťa. Pokiaľ sa rodič ujme role tvorcu, snaží sa meniť charakteristiky dieťaťa, ktoré sa zmeniť nedajú, vytvára na dieťa obrovský tlak, ktorý môže prejsť do vinenia samého seba za vlastné nedostatky, ktoré nemôže zmeniť. Následkom je negatívna atmosféra, v ktorej sa nikto necíti dobre a vývin dieťaťa smeruje opačným smerom než by sme chceli.

Opakom je pochopenie, že dieťa je jedinečné a potrebuje priestor na svoj individuálny vývin. Takéto prostredie je jednoduché vytvoriť v teórií, ale náročnejšie v praxi.


Opička vidí, opička spraví


Kopírovanie správania ostatných je nám všetkým veľmi blízke. Keď dvaja ľudia sedia pri sebe, často si sadnú do rovnakej polohy. Čím sú si ľudia bližší, čo sa týka vzťahu medzi nimi, tým silnejší je tento efekt. To isté sa deje pri konverzácií. Keď sa na niekoho usmejeme, je pravdepodobné, že sa usmeje aj on. Keď budeme agresívny, pravdepodobne bude agresívny aj človek oproti nám. Táto schopnosť je dôležitou časťou ľudského správania. Vďaka nej dokážeme lepšie cítiť emócie iných - empatia - a budovať medzi sebou vzťahy a následne komunity.

Deti kopírovaním ostatných zisťujú, ako by sa mali správať, čo je vhodné a čo nie, čo je bezpečné a čo je pre nich prospešné. Dieťa bez skúseností nemá odkiaľ vedieť, ako sa má správať. Na rozdiel od zvierat, ľudia sa rodia s malým množstvom vrodených inštinktov. Žirafa dokáže hodinu po narodení stáť a kráčať. Podobne to má väčšina zvierat. Ľudské deti sa však rodia bezbranné a odkázané na starostlivosť rodičov na niekoľko rokov. Vďaka tomu získavame obrovskú výhodu prispôsobivosti. Dokážeme sa prispôsobiť na rôzne prostredia, naučiť sa veľké a rozmanité množstvo vedomostí a pohybových zručností. Dokážeme si vybrať, čo chceme robiť a ako sa chceme správať. Toto všetko je ale možné len vďaka našej “nekompletnosti” pri narodení. Náš mozog je v stave, kedy nič nevie, ale je pripravený nasávať obrovské množstvo informácií o svojom prostredí, podľa ktorých sa potom bude formovať, aby bol čo najlepšie pripravený na prostredie, do ktorého sa narodil. Hlavne prvých zhruba 6 rokov je kritické obdobie zbierania informácií.

Ako má potom dieťa zistiť, že pohyb je prirodzený a dôležitý, že vzdelávanie sa je zábavné a angažujúce, že objavovanie a vytváranie je spôsob napredovania?


Jednoducho. Napodobňovaním rodiča.


Každý rodič má v rukách veľkú moc a zároveň zodpovednosť. Tak ako sa správa rodič, sa bude správať aj dieťa. Keď dieťa uvidí rodičov cvičiť, jesť zeleninu, čítať knihy, pravidelne sa rozprávať o všetkom možnom, zachovať pokoj v stresovej situácií alebo správať sa k ľudom slušne, prirodzene sa začne správať tak isto. Toto samozrejme platí aj naopak. Dieťa napodobní aj nežiaduce správanie ako pozeranie do obrazovky, podráždenosť, nezáujem komunikovať, neslušné správanie alebo reč. Vhodným správaním dokáže rodič naučiť dieťa to, čo chce bez toho, aby mu musel niečo povedať. Dôležité je, aby to dieťa videlo. Keď bude rodič športovať v neprítomnosti dieťaťa, nebude to mať efekt. Aj keď dieťa vie, že “tato išiel na futbal”, nepomôže to. Dôležitý je zážitok, nie slová. Keď dieťa ide s otcom na futbal, cvičí s mamou jogu, vidí večernú komunikáciu bez obrazoviek alebo vidí ako rodič číta knihu, stanú sa tieto veci pre dieťa normou a bude pre neho prirodzené tieto aktivity opakovať.


Nie sú potrebné neustále rozkazy, zákazy a pravidlá. Z veľkej časti sa stačí správať tak, ako chceme aby sa správali deti.


Hra je biologický spôsob získavania skúseností


Všetky mláďatá cicavcov sa správajú rovnako. Zápasia, skúšajú, objavujú a lezú rodičom na nervy. Ľudia na tom nie sú inak. A má to dobrý dôvod. Hra slúži ako základný, inštinktívny nástroj na získanie skúseností v bezpečnom prostredí. Deti zaujmú identitu odlišnú od ich vlastnej, skúšajú veci z nového pohľadu a zisťujú, aké to je, byť v rôznych situáciách. Deti sa radi naháňajú, hrajú na policajtov, učiteľky, doktorov a doktorky, rodičov a tak ďalej. Inštinktívne skúšajú, aké to je byť v roli, ktorú bežne vidia vo svojom prostredí. Napríklad taká naháňačka je prastarý inštinkt, ktorý sa preniesol evolúciou až k nám. Základom každého cicavca je chytiť korisť alebo utiecť pred predátorom. Naháňanie sa slúži ako taký tréning pre získanie schopností v bezpečnom prostredí, potrebných pre túto budúcu nebezpečnú aktivitu.


Pravidlá a voľnosť


Každá časť hry je pre deti spôsob, ako sa naučiť dôležité pohybové a mentálne zručnosti a zároveň zistiť, čo je spoločensky vhodné a kde sú hranice toho, čo je neprijateľné. Deti teda potrebujú pre svoj psychický a pohybový rozvoj prostredie, v ktorom môžu bezpečne a slobodne objavovať svet okolo nich. To, aké prostredie má dieťa na získavanie skúseností a sebarealizáciu priamo ovplyvňuje úroveň mentálnych a pohybových zručností, ktorú dosiahne v dospelosti. Jedným spôsobom ako vytvoriť prostredie je nastavením pravidiel. Pravidlami dokážeme jasne určiť, čo sa môže a čo nie, povinnosti a zodpovednosť. Vytvorenie pravidiel je zároveň veľmi jednoduché. V domácnostiach často funguje systém, ktorého základom je nastavenie pravidla na všetko, čo má nejakú dôležitosť. Vynútenie dodržiavania týchto pravidiel je potom zabezpečené trestami a neustálym upozorňovaním. Tento systém síce funguje, ale len z pohľadu rodiča. Pozrime sa na to z pohľadu dieťaťa.


“Vstanem. Chcel by som sa hrať s novým autíčkom. Musím sa obliecť. Musím sa najesť. Najprv si musím umyť zuby. Teraz sa môžem ísť hrať s autíčkom. Mame vadí že autíčko je hlučné. Musím sa hrať po tichu. Hmm, to ma až tak nebaví. Idem sa pozrieť za mamou. Mama varí obed. Budem jej pomáhať! Mame sa to nepáči lebo jej zavadziam. Hmm, potrebujem si nájsť nejakú hračku. Najradšej by som išiel von, ale sám nemôžem. Už viem, idem si hádzať loptu. O ou, rozbil som vázu. Mama mi nadáva. Nabudúce si radšej nebudem hádzať. Radšej si vypýtam mobil od mami. Vtedy je spokojná a hry sú zábavné.”


Toto je len krátka vymyslená demonštrácia toho, ako asi vníma takéto prostredie dieťa. Pre dieťa je veľa pravidiel ako prechádzať labyrintom a neustále narážať na slepé uličky. V takomto prostredí je rozvoj dieťaťa veľmi limitovaný. V tejto vymyslenej ukážke boli dieťaťu odoprené 3 aktivity, z ktorých mohlo získať veľa skúseností - hra s autíčkom, pomáhanie mame v kuchyni, hádzanie lopty. Sú to síce “len” 3 aktivity, ale netreba podceňovať rýchlosť učenia sa u detí. Hodina aktivity z pohľadu získania a spracovania informácií je ako desiatky hodín pre dospelého človeka. Vytváranie veľa pravidiel je efektívne s pohľadu rodiča, lebo je to jednoduchšie. Má však väčšinou za následok limitovaný rozvoj dieťaťa po všetkých stránkach. Náročnejšia varianta si vyžaduje oveľa viac trpezlivosti a pozornosti venovanej dieťaťu.

Každá aktivita, pri ktorej musí dieťa premýšľať, sústrediť sa a zároveň je v pohybe, je veľmi prospešná. Najjednoduchšie - aspoň teda v teórií, v praxi to býva ťažšie - je nechať deti pomáhať s čímkoľvek, čo práve robíte. Znamená to, že vaša práca bude trvať dlhšie a musíte byť viacej v strehu. Má to však úchvatný efekt: deti sa rýchlo naučia široké množstvo zručností. Ďalej sa to dá znásobiť tým, že necháme dieťa spraviť neporiadok, ktorý za neho neupraceme, ale maximálne mu pomôžeme. Toto poskytne dieťaťu priestor na objavovanie. Niečo, čo je pre nás bežnou, nezaujímavou vecou, je pre dieťa novým objavom. Keď vysype múku a musí ju dať nejako späť do nádoby, je to pre dieťa veľká skúsenosť. Toto je pre optimálny rozvoj detí extrémne dôležité. Prečo to takto funguje a aké to má následky rozoberieme neskôr v článku.

Zo štúdií - a každého vlastných skúseností - vyplýva jasný fakt. Ľudia potrebujú samostatnosť. A nie len dospelí. Pre zdravý detský rozvoj je samostatnosť jednou zo základných podmienok. A všetci o tom dobre vieme, lebo sme to zažili a zároveň sa tak isto cítime aj teraz. Nemáme radi, keď nám niekto berie priestor na sebarealizáciu. Trpíme v práci, kde šéf diktuje každý jeden krok a vadí nám, keď dostávame veľa príkazov od ostatných. V nejaký moment však na toto všetko zabudneme a tvárime sa, že “sú to len deti, oni to majú inak”. Lenže nie úplne. Aj deti sú ľudia. Rozdielom je len neskúsenosť a málo vedomostí a zručností oproti dospelým. Detský mozog je vo vývoji, takže je potrebný odlišný prístup ako pri dospelých, ale stále to je ľudský mozog pripravujúci sa na dospelosť.


2. Čo je to motivácia a prečo je jej nedostatok?


Pohyb a hra sú pre deti tak prirodzené ako sa len dá. Ako je potom možné, že niektoré deti nechcú športovať a niektoré sa nechcú hýbať vôbec? Poďme sa na to pozrieť z blízka!

Keď sa dieťa narodí naťahuje ruky a nohy a otáča hlavou. Ako časom získava lepšiu kontrolu nad vlastným telom, plne ju využíva. Plazí sa, chodí po štyroch, potom pár krokov na dvoch nohách a nakoniec behá. Zamedzenie pohybu často vyvoláva u detí frustráciu. Loptami sú deti väčšinou posadnuté od malička. A predsa niekde nastane zmena. Podnety dostatočne silné na to, aby prepísali základný inštinkt. Ako je to možné?


Prostredie formuje človeka: mentálny tlak z vonka


Jednou a pomerne častou príčinou býva zlé prostredie. Pokiaľ je prostredie, v ktorom deti vykonávajú aktivitu z ich pohľadu zlé, svoju frustráciu a odpor si spoja aj s danou aktivitou aj keď ich samotná aktivita baví a problémom je len okolie. Zle nastavené prostredie zahŕňa veľa inštrukcií a tým pádom potlačenú samostatnosť, neustále upozorňovanie a opravovanie technických nedostatkov, silný dôraz na výsledky alebo rozdielne správanie dospelých k deťom na základe výkonnosti a podobne. Je logické, že deti nebudú chcieť tráviť čas v takomto prostredí. Ako by teda malo vyzerať vhodné prostredie? Dodržaním princípov popísaných v prvej časti článku sa dostaneme veľmi blízko k optimálnemu prostrediu.

Dospelí by mali ísť príkladom, lebo deti to budú opakovať. Keď bude tréner kričať po ostatných, budú to robiť aj hráči medzi sebou. Keď budú dospelí medzi sebou a s deťmi pokojne komunikovať, budú to robiť aj deti. Každé správanie dospelých, ktoré deti vidia, na nich zanecháva vplyv. Čím silnejšie emócie dieťa prežíva, tým väčší efekt to na ňom zanechá. Správanie dospelých počas zápasu, kedy sú deti pohltené do hry a pociťujú silnejšie emócie, bude mať na deti väčší vplyv než na tréningu. Úlohou všetkých dospelých v prítomnosti detí by malo byť pamätanie si, že nesú veľkú zodpovednosť za to, ako sa deti budú v budúcnosti správať. Keď deti pochytia od dospelých nevhodné správanie, je veľmi pravdepodobné, že kolektív nebude súdržný a niektoré deti skončia s daným športom. A možno na veľmi dlhú dobu. Spoja si totiž nepríjemnú skúsenosť so športom samotným.

Každé dieťa by malo dostať priestor na sebarealizáciu. Potreba vyjadriť alebo prejaviť seba je v každom z nás. Pokiaľ túto možnosť deti nedostanú, začnú strácať záujem. Tento priestor je jednoduché deťom poskytnúť. Stačí nedirigovať každý ich krok. Tréneri majú tendenciu “opravovať” každý technický alebo taktický nedostatok, ktorý vidia. Zlá nahrávka, zle zahraný úder, noha má byť tu a ruka zasa tu a podobné. Stačí začať počítať, koľko inštrukcií povie tréner za minútu a potom si predstaviť, že by sme to mali počúvať a vykonávať namiesto detí my. Mne osobne z toho prejde mráz po chrbte. Možno pre to, že som ako dieťa v takom prostredí dlho trénoval. Horšie na tom je, že rodičia majú tendenciu kopírovať toto správanie - je to prirodzené. Deti potom nepočúvajú inštrukcie len od trénera, ale aj od rodiča. A nie len na tréningu, ale aj doma. Učenie detí pomocou inštrukcií sa nám môže zdať ako dobrý nápad a intuitívne to robíme. Je to však neefektívny spôsob učenia, ktorý často napácha viac škody ako úžitku. Prečo to tak je, vysvetlím v tretej časti článku.


Každý z nás má svoju rolu


Pri športe je dôležitý vzťah rodič - dieťa - tréner. Každý z týchto troch účastníkov má svoju rolu. Prostredie a atmosféra sú vhodné vtedy, keď si každý plní svoju rolu. Keď tomu tak nie je, rovnováha vzťahu sa mení a s ňou aj atmosféra. A málokedy k lepšiemu.

Dieťa alebo teda hráč je najdôležitejšia časť. Bez neho rodič nie je rodičom a tréner nemá koho trénovať. Všetko by sa teda malo optimalizovať na dieťa. Zmyslom a cieľom celého športového tréningu je, aby sa dieťa naučilo nové mentálne a pohybové zručnosti. Prostredie by tým pádom malo byť vytvorené tak, aby sa plnil tento cieľ. Úlohou hráča v tomto prostredí je vynaložiť úsilie pri hre a prejavovať snahu zlepšiť sa. To je celé. Nie je to určitá rýchlosť zlepšovania sa ani výsledky a výkony. Snaha je všetko, čo je od dieťaťa vyžadované. Vo vhodnom prostredí to je automatické.

Tréner sa líši od rodiča vedomosťami z daného športu. Za úlohu má, ukázať hráčom ako šport funguje a čo musia robiť pre to, aby sa zlepšili. Deťom stačí ukázať smer a metódu a nechať ich, nech to opakujú a naučia sa to samé. Dôležité je pripraviť tréningové prostredie vždy tak, aby bolo pre deti zábavné, angažujúce a dávalo im priestor na sebarealizáciu a samostatnosť. Vyčítanie pomalého progresu alebo zlého výkonu dieťaťu je len prejav vlastnej frustrácie a neschopnosti emocionálnej kontroly. V ničom a nikomu to nepomôže. Práve naopak chválenie po úspešných pokusoch a ignorovanie neúspešných je najefektívnejší prístup pre rýchlosť učenia sa.

Rodič je najvplyvnejší z pohľadu dieťaťa. Preto je jeho úloha jasná a jednoduchá. Maximálna podpora a prejav lásky bez ohľadu na rýchlosť zlepšovania sa alebo dosiahnuté výsledky. Úlohou rodiča je ubezpečiť dieťa, že dôležitá je snaha, ktorú do športu vkladá a určite sa mu vráti späť aj keby to nebolo v danom športe, ale v inej oblasti života. Je úplne jedno či je dieťa považované za talentované, je najlepšie z tímu, dosahuje vynikajúce výsledky a je pokladané za veľkú nádej pre profesionálny šport alebo je považované za nešikovné, je najpomalšie v zlepšovaní sa a nikto mu nedáva šancu na lepšie výsledky. Úloha rodiča zostáva rovnaká. Dieťa potrebuje cítiť bezprostrednú podporu a lásku od rodiča v každom smere, akým sa vydá.

Jednu časť majú spoločnú všetky roly. Prikladať dôležitosť snahe namiesto výsledkov. Zo štúdií jednoznačne vyplýva, že smerovanie pozornosti na výsledky a výkony spomaľuje progres a spôsobuje problémy v neskoršom veku. Keď u detí v jednej skupine chválili a pozdvihovali inteligenciu, z dlhodobého hľadiska dosiahli horšie výsledky ako skupina detí, u ktorých pozdvihovali snahu a dobre odvedenú prácu bez ohľadu na výsledok. Keď dieťa považuje výsledok za dôležitý, znamená to, že musí vyhrať alebo podať dobrý výkon, aby bolo dobré. Výhra a to, aký výkon podá však nie je v plnej kontrole dieťaťa. Veľa okolitých faktorov vplýva na výsledok súťaže. Je logické, že keď musíme spraviť niečo, čo nemáme pod kontrolou, budeme nervózni a ľahko zažijeme nepríjemnú skúsenosť. Na druhú stranu vlastná snaha je niečo, čo má dieťa plne pod kontrolou. Záleží len na ňom či sa bude snažiť bez ohľadu na okolnosti alebo nie.


Technológie, videohry, sociálne siete: digitálna zábava


Tuto sa budeme musieť oboznámiť s niektorými vedomosťami z neurovied aby sme pochopili, aký vplyv majú moderné technológie v podobe videí, videohier, sociálnych sietí a podobných zábavných aktivít sprostredkovaných cez obrazovky na vyvíjajúci sa mozog. Stačí pár informácií a bude nám jasné, že nechať deti od mala tráviť čas pri obrazovke alebo dokonca im ju dať, aby sme mali pokoj, je veľmi zlý nápad.

Hlavným mechanizmom, ktorý je cielený digitálnou zábavou je dopamínový systém. Dopamín je molekula, alebo hormón, ktorú naše telo produkuje. Má niekoľko úloh, ale pre nás je dôležitá úloha, ktorú vykonáva v rámci motivácie. Dopamín mnohí poznajú pod názvom “molekula šťastia”, lebo sa často spája s pocitom dosiahnutej odmeny. Dopamín však pôsobí pred tým, než dosiahneme odmenu. Je to “molekula motivácie”. Úlohou dopamínu je označovať v spomienkach správanie, ktoré viedlo k pozitívnemu výsledku, alebo teda odmene, a následne vyvolávať pocit motivácie k zopakovaniu tohto správania. Je to jednoducho systém, ktorý v nás má vyvolať potrebu ísť sa najesť alebo ísť do práce zarobiť peniaze. Zabezpečuje, aby sme plnili životne dôležité úlohy. Svoju úlohu vykonáva tak, že keď nám niečo pripomenie danú odmenu alebo je čas dňa kedy zvykneme dostať danú odmenu, zvýši sa nám hladina dopamínu. Ako sa približujeme k dosiahnutiu odmeny, hladina dopamínu sa stále zvyšuje. Toto zvyšovanie vyvrcholí tesne pred dosiahnutím odmeny. Potom nasleduje klesanie na základnú hladinu alebo niekedy pod základnú hladinu, ako návrat do homeostázy - stavu rovnováhy v tele. Čím vyššie a prudšie hladina vystúpi tým rýchlejšie a hlbšie klesne pod základnú úroveň. Keď je hladina dopamínu nad základnou úrovňou, cítime sa pozitívne, keď je pod základnou úrovňou, cítime sa negatívne. Toto je systém, ktorého funkciu zneužívajú hazardné hry a digitálna zábava.


Nedokážem prestať aj keď ma to nebaví


Veľa ľudí má skúsenosť so situáciou, kedy prechádzali na sociálnej sieti od príspevku k príspevku tak dlho, že ich to prestalo baviť, ale zároveň bolo ťažké sa od obrazovky odtrhnúť. Je to podobný efekt, ako keď hráči hazardných hier nedokážu prestať aj keď prehrali viac než by chceli. Keď je pri aktivite nejasné či dosiahneme odmenu, hladina dopamínu sa zvyšuje viac. V prípade sociálnych sietí sa to prejavuje v podobe, že nevieme, aký bude nasledujúci príspevok. Možno nás pobaví a možno nie. To stačí, aby sa v našom mozgu spustil tento efekt. Pri každom očakávaní hladina dopamínu stúpne, ale vzápätí prudko klesne. Postupom času sa zvýšenie hladiny zmenšuje a pokles hladiny je hlbší. V stave, kedy sa dostávame zriedka nad základnú úroveň a viac sme v stave pod základnou úrovňou sa začneme cítiť negatívne. Tento stav nastane, keď sme dlho na sociálnej sieti, dlho hráme videohru alebo veľa prehráme v hazardnej hre. Problém je, že pre mozog nie je najlepším riešením skončiť s danou aktivitou, ale naopak pokračovať, lebo stále je šanca, že získame odmenu a náš stav bude na chvíľu pozitívny. Toto nám spôsobí pocit, kedy nás to nebaví a chceme prestať, ale z nejakého dôvodu to nejde.


Prečo sa toto nestane aj pri športe alebo iných aktivitách?


Odpoveďou je úsilie, ktoré musíme vynaložiť, aby sme dosiahli odmenu. Pri športe sa hladina dopamínu zvýši, preto nás to baví, ale zároveň je to namáhavé a vyžaduje si to úsilie. V takomto prípade je pokles hladiny dopamínu pomalší a zastaví sa skôr. Toto isté platí napríklad pri otužovaní sa. Tak ako pri otužovaní aj pri dávke drogy ako kokaín, hladina dopamínu stúpne niekoľko-násobne. Po požití drogy však nasleduje prudký pád v priebehu niekoľkých hodín končiaci hlboko pod základnou úrovňou. Po 3 minútach v ľadovej vode nasleduje tak isto pokles hladiny dopamínu, ale môže trvať aj niekoľko dní a končí nad základnou úrovňou. Je to preto, že vydržať v ľadovej vode si vyžaduje kopec úsilia.


Strata motivácie športovať


Keď prenesieme tieto vedomosti na deti, ako to bude vyzerať?

Keď dostanú do rúk digitálnu zábavu bez úsilia, v podobe videohry na mobile, ich dopamínový systém ide na plné obrátky. Veľké nárasty hladiny dopamínu, ktoré nevyžadujú úsilie sú pre detský mozog veľmi atraktívne. V porovnaní so športom, kde je potrebné úsilie a ešte nie je zaručená zábava, lebo prostredie môže byť zlé. Je jasné, čo bude dieťa preferovať. Má to však nechcené následky. V porovnaní s digitálnou zábavou je všetko ťažšie prístupné. Pri ostatných aktivitách treba vynaložiť úsilie fyzicky alebo minimálne vymyslieť ako a s čím sa bude hrať. Takže motivácia smeruje v prospech zábavy bez úsilia. Ďalší nežiaduci efekt je náladovosť a emocionálna nevyrovnanosť. Hormonálna horská dráha, ktorú táto “lacná” zábava spôsobuje, má za príčinu zníženú schopnosť dieťaťa regulovať vlastné emócie. Keď sa mu niečo trochu nepáči, bude prejavovať negatívne emócie neprimerane.

Skombinujme pravidelné používanie digitálnej zábavy so zle vytvoreným domácim prostredím a tlakom v športovom prostredí a máme našliapnuté na peknú katastrofu. Tejto katastrofe sa dá ale ľahko predísť. Deti sa totiž rodia s prirodzenou motiváciu k veciam, ktoré sú im prospešné. Tým pádom nie je potrebné, aby sme u detí budovali motiváciu, stačí ju neničiť.


3. Ako učiť deti učiť sa?


Keď sa povie učenie sa, väčšina z nás si predstaví zapamätávanie si. To, čo sme robili v škole. Lenže ako reálne funguje učenie sa? Malé deti predsa nečítajú knihy a učebnice a aj tak sa toho naučia viac než v staršom veku. Každý z nás zároveň pozná ten pocit zo školy, kedy sme sa mali niečo naučiť, prečítali sme si to niekoľko krát a aj tak, ako keby nám to z hlavy vždy vypadlo. Dôvodom ale nie je, že by sme neboli schopní sa to naučiť. Je to preto, že takýto štýl učenia je pre náš mozog neefektívny. Keď som sám začal objavovať, ako učenie sa prebieha, úplne mi to zmenilo pohľad na vec. Prišiel som na to, že to je vlastne zábava a nie nejaký strastiplný proces.

Učenie sa je schopnosť mozgu prijímať informácie z okolia, spracovávať ich a zmeniť sa na základe získaných informácií. Informácie prijímame neustále. Každú vec, ktorú vidíme, počujeme, cítime. Všetko sú to informácie o prostredí pre náš mozog. V mozgu následne prebieha filtrovanie týchto zmyslových podnetov. Keď ideme autom, tak si väčšinou nepamätáme, aké autá sme stretli alebo ako vyzerali stromy pri ceste. Je to preto, že tieto informácie boli vyhodnotené ako nepodstatné a boli zabudnuté. Naopak, zapamätáme si výnimočne vyzerajúce športové auto alebo to, že nám niekto vošiel do cesty. Tieto skúsenosti sú vyhodnotené ako dôležité alebo nezvyčajné, preto si ich pamätáme. Mozog je v jednej veci veľmi dobrý a to je efektivita. O tomto by vám porozprával každý chlap, ktorý sa snaží nabrať svaly cvičením, ale ide to veľmi pomaly. Mozog reguluje telo tak, aby minulo čo najmenej energie a svaly sú metabolicky náročné tkanivo. Preto si udržiava len toľko svalov, koľko je potrebné. Takto isto to funguje pri vedomostiach alebo pohybových zručnostiach. Vedomosti, ktoré nie sú potrebné sa vytratia a tie dôležité sa upevnia. Toto je ten dôvod, prečo je také ťažké učiť sa niektoré veci. Jednoducho sú tie informácie pre nás nepodstatné. Existuje lepší spôsob, ako sa učiť?


Adaptácia na prostredie namiesto zapamätávania si


Už vieme, že hlavná úloha mozgu je prispôsobiť sa čo najlepšie prostrediu, v ktorom sa nachádza. Nebolo by potom zmysluplné vytvárať pre deti prostredie, na ktoré chceme, aby sa prispôsobili? Štandardný model učenia sa, ktorí intuitívne dospelí používajú, keď chcú deti niečo naučiť, je rozprávať im o tom, opravovať ich a snažiť sa im dávať inštrukcie tak, aby to dieťa robilo tak, ako si dospelý predstavuje. Toto je lineárny spôsob učenia sa. To znamená, že dieťa sa učí informáciu alebo pohyb bez ohľadu na súvislosti s inými informáciami alebo prostredím.

Príklad: Dieťa sa učí trafiť loptu tenisovou raketou. Rodič mu dáva podrobné informácie o tom, ako má stáť, ako má hýbať rukou. Po čase trénovania je dieťa schopné trafiť loptu zhruba tak, ako si to rodič predstavoval. Lenže toto sa celé odohráva v jednom prostredí s nezmenenými podmienkami. Keď dieťa bude mať odohrať loptu, ktorá vyskočí vyššie alebo poletí rýchlejšie, bude schopné trafiť loptu tak, ako to natrénovalo s rodičom? Pravdepodobne nie. Dôvodom je, že dieťa si len zapamätalo pohyby, ktoré treba vykonať, aby splnilo úlohu v danom prostredí s danými podmienkami. Keď sa podmienky zmenia, vyžadované pohyby na splnenie úlohy sa tak isto zmenia. Lenže dieťa sa naučilo riešenie úlohy len v jednom prostredí.


Moderný svet je nejednoznačným miestom


David Epstein vo svojej knihe ‘Všestrannosť’ prevzal pojem delenia prostredí z niektorých štúdií a rozdeľuje dva typy prostredí. Priaznivé prostredie a nejednoznačné prostredie. V priaznivom prostredí sú jasné pravidlá, ktoré sa nemenia a veľká časť prostredia je pod kontrolou vykonávateľa. Dobrým príkladom je šach. V šachu lineárne učenie sa funguje, lebo je potrebné si zapamätať obrovské množstvo herných situácií, taktík a otvorení hry. Je tam veľa teórie, ktorá sa nemení. Do kategórie priaznivých prostredí patria aj manuálne práce, kde ide o opakovanie tých istých pohybov dookola. Napríklad práca pri páse a podobné. Takýchto prostredí je však v modernom svete čím ďalej tým menej. Žijeme v dobe, kedy väčšinu repetičných úloh začína vykonávať umelá inteligencia a prostredia, v ktorých sa nachádzame sú väčšinou nejednoznačné. To sú prostredia, v ktorých je veľa premenných, ktoré sú mimo kontrolu vykonávateľa. Príkladom sú loptové športy. Ja opíšem to, čo mi je najbližšie - tenis. To ako lopta k hráčovi doletí, ovplyvňujú pozícia súpera, rýchlosť lopty, výška lopty, povrch, počasie, rotácia lopty, pozícia hráča a veľa ďalších faktorov. Tieto faktory sa menia každú sekundu. Hráč nikdy nezahrá dva identické údery. Vždy sa niektoré z týchto faktorov aspoň trochu zmenia. Do nejednoznačných prostredí spadá aj práca, v ktorej je úlohou tvoriť a je potrebné byť kreatívny. Takýchto pozícií je čím ďalej tým viac. Úspech v takýchto prostrediach si však vyžaduje úplne iný typ učenia sa. Lineárne naučenie sa jedného variantu prostredia nestačí, lebo podmienky sa neustále menia. Je potrebná schopnosť prispôsobenia sa na momentálne podmienky.


Dynamický štýl učenia sa ako základ všestrannosti


Aby sme u detí vybudovali schopnosť prispôsobiť sa nejednoznačnému prostrediu, je potrebný dynamický štýl učenia sa. Ten funguje na princípe objavovania, získavania a využívania skúseností naprieč odvetviami. Tento štýl učenia buduje samostatnosť, kreativitu, analogické myslenie a schopnosť riešiť problémy či už intelektuálne alebo pohybové.

Vrátim sa k predchádzajúcemu príkladu s triafaním lopty raketou. Rodič tentokrát nebude hovoriť dieťaťu žiadne inštrukcie, ako vykonať pohyb, len mu povie, aby trafilo loptu. Bude mu loptu hádzať rôzne a pochváli ho vždy pri dobrom pokuse. Nebude mu hovoriť nič pri neúspešných pokusoch. Aký to bude mať následok? Dieťa bude plne zaangažované do aktivity a bude sa učiť, ako vyriešiť pohybový problém, namiesto nacvičovania choreografie. Pre mozog dieťaťa je to v ten moment problém, ktorý treba vyriešiť. Tam sa začína zázračná schopnosť mozgu pretvárať sa a prispôsobiť prostrediu. Všetko, čo dieťa vykonáva, keď sa snaží trafiť loptu bez dodatočných pokynov, je zamerané na trafenie lopty. Na riešenie momentálneho problému. Každá inštrukcia povedaná dieťaťu s cieľom pomôcť, má presne opačný efekt. Vytrhne ho z módu riešenia problému a smeruje jeho pozornosť tam, kde nie je potrebná. Z tohto vyplýva fakt, že my deti neučíme, učia sa samé.

Keď sa dieťa učí takýmto štýlom, učí sa riešiť problémy. Toto je veľmi dôležité, keď sa pozrieme na svet pohľadom, že každý pohyb a každé rozhodnutie je riešením problému. V niektorých situáciách sa podmienky príliš nemenia, napríklad pri šoférovaní auta, a v iných situáciách sú podmienky za každým iné, napríklad vymyslenie nového receptu. Vždy však ide riešenie určitého typu problému. Keď vymýšľame nový recept, bude to pre nás jednoduchšie, pokiaľ máme skúsenosť s varením širokého množstva rozličných jedál. Pokiaľ vieme perfektne variť štyri jedlá, ale zriedka skúsime niečo nové, bude veľmi náročné vymyslieť nový recept. Takto to funguje pri každej činnosti. Lebo činnosť môžeme vnímať ako riešenie momentálneho problému a problémy je jednoduchšie riešiť, keď máme širokú základňu skúseností.

Z príkladu s varením nového jedla vyplýva, že je dôležité mať široký rozsah skúseností. Pomáha to preto, lebo mozog má schopnosť generalizácie skúseností. V preklade, z každej skúsenosti, ktorú máme si mozog vytvorí akúsi šablónu, ktorú potom dokáže aplikovať v iných situáciách. Vďaka tomuto nám skúsenosť z volejbalu pomôže pri učení sa futbalu. Pre znázornenie si predstavte, že sa naučíte variť určitý recept vo vlastnej kuchyni. Potom idete to isté jedlo uvariť ku kamarátovi do kuchyne, v ktorej ste nikdy predtým neboli. Budete vedieť uvariť svoje jedlo? Pravdepodobne áno. Aj keď ste nikdy predtým nevideli túto kuchyňu, viete, ako vo všeobecnosti kuchyne fungujú. To znamená, že máte určitú šablónu týkajúcu sa kuchýň a viete ju použiť v každej kuchyni. Takéto zovšeobecnenie sa vytvára z každej skúsenosti. Čím viac skúseností máme, tým viac použiteľných šablón máme a tým jednoduchšie je riešenie problémov. Takto si zároveň budujeme schopnosť, ktorú nazývame kreativita. U detí ju môžeme rozvíjať tak, že ich vystavíme množstvu rôznych prostredí, od loptových športov, cez lozenie po stromoch, pomáhanie s domácimi prácami, po široké spektrum vedomostných oblastí.

Dynamické učenie sa a široký rozsah skúseností vytvárajú optimálny stav na špecializovanie sa v jednej oblasti. Je však dôležité najprv vybudovať pevný základ. Môžeme si to predstaviť ako stavanie pyramídy. Pokiaľ budujeme široký záber skúseností a potom sa špecializujeme, je to ako stavanie štandardnej pyramídy so širokým základom a postupným zužovaním sa do výšky. Stavať pyramídu naopak, úzky koniec dolu s postupným rozširovaním sa, nám väčšinou príde hlúpe. Toto sa však pravidelne deje pri talentovaných deťoch, ktoré sú od mala dobré v športe, ktorému sa venujú. Rodičia a tréneri tlačia deti do skorej špecializácie, ktorá má opačný efekt ako si myslia. Znižuje potenciál dieťaťa v budúcnosti. Toto sa pravdepodobne deje kvôli faktu, že lineárne učenie sa a skorá špecializácia majú lepšie výsledky z krátkodobého hľadiska. Takéto výsledky sú ale zbytočné. V športoch, v ktorých sa dosahuje vrcholný výkon v dospelosti nie je žiadna súvislosť medzi výsledkami do 12 rokov a úspechom v kariére v dospelosti. Inak povedané, to, že je dieťa najlepšie v kategórií do 10 rokov neznamená, že bude najlepšie v dospelosti. Alebo naopak, keď nepatrí v jedenástich rokoch medzi najlepších neznamená, že nemôže byť najlepší v dospelosti. Najväčšiu šancu na úspech má dieťa, keď si vybuduje široký základ skúseností a príde na to, v čom sa chce neskôr špecializovať. Tento prístup má oveľa lepšie výsledky z dlhodobého hľadiska, ako skorá špecializácia.


Budujeme v deťoch sebavedomie alebo strach?


Jednou z hlavných príčin strachu je neznáma budúcnosť. Bojíme sa keď nevieme predpokladať, čo sa stane. V nejednoznačnom prostredí je situácií s nejasným výsledkom veľa. Dobré je, že výchovou dokážeme deti pripraviť na tieto situácie. Dieťa bude sebavedomé, pokiaľ vie, že dokáže zvládnuť situáciu s akýmkoľvek výsledkom, lebo to už dokázalo niekoľko-krát predtým. To sa však nestane, pokiaľ mu dospelí pri každej chybe zdôraznia, že to je zle a opravia ho. Spraviť chybu a následne pokračovať s cieľom zistiť, ako chybu nespraviť, je základom budovania sebavedomia. V tomto prípade ale musí dospelý nechať dieťa robiť chyby a čakať než dieťa príde na lepší spôsob bez toho, aby mu do toho zasahoval. Lebo toto je prirodzený spôsob učenia sa, pokus a omyl. Tento princíp používa mozog pri naučení sa a zautomatizovaní všetkých zručností a vedomostí, ktoré nám prídu prirodzené. Spôsob učenia sa, kde si zapamätáme informácie a následne nemôžeme spraviť chybu je neprirodzený, neefektívny a vzbudzuje strach z danej aktivity. Toto sú presne situácie ako športový zápas, hudobné predstavenie, umelecká alebo športová súťaž, školský test a podobné. Vždy chceme, aby deti boli v týchto situáciách uvoľnené, pokojné a ukázali, čo dokážu. Veď to predsa trénovali, naučili sa a vedia to. A oni to naozaj vedia, len my dospelí často robíme všetko pre to, aby namiesto radosti a sebavedomia deti cítili strach.

Svoju úlohu pri sebavedomí hrá aj všestrannosť. Čím viac skúseností dieťa má, tým lepšie rieši problémy. Takže keď sa vyskytne situácia s novým problémom, bude sebavedomejšie. Intuitívne totiž vie, že riešenie problémov mu ide. Toto rodičia vo výchove môžu upevniť chválou a pozdvihovaním snahy a kreativity namiesto výsledkov. Keď vystavíme dieťa rôznym prostrediam, aby získalo veľa skúseností, zároveň mu dávame šancu, aby sa samé “udomácnilo” v situáciách, v ktorých nevie ako na to. Pokiaľ hrá dieťa jeden šport, tak situácií, v ktorých nevie pravidlá alebo teoreticky neovláda časť hry, bude zo začiatku pár a za chvíľu nula. Dieťa sa nestihne naučiť, ako sa vysporiadať so situáciou, ktorá je pre neho nová. Musí takýchto situácií zažiť veľa a potom sa naučí, ako riešiť nové, neznáme situácie a získa sebavedomie namiesto strachu.



Na záver by som tento zdĺhavý článok zhrnul porovnaním podporujúceho prostredia a limitujúceho prostredia. Extrémy rozdielu medzi následkami prostredia sú obrovské. Na jednej strane môže vďaka výchove z dieťaťa vyrásť šampión, na druhej strane to môže byť človek s depresiami, závislý na drogách. Častejšie a menej extrémne, no stále významné, sú situácie, kedy človek buď začne podnikať alebo nie, buď má motiváciu zlepšovať sa a kariérne postupovať alebo zostane na tom istom celý život. Akú má životosprávu, vzťahy s ostatnými ľuďmi a ako bude vychovávať vlastné deti vo veľkej miere závisí od toho, aké mal detstvo.


Podporujúce prostredie

  • rodič venuje veľkú pozornosť dieťaťu

  • nechá ho objavovať aj za cenu vysypanej múky alebo rozbitej vázy

  • pozdvihuje a chváli snahu namiesto výsledkov

  • nehovorí dieťaťu podrobne, ako sa veci robia, nechá ho nájsť si vlastné riešenia

  • rodič sa správa tak, ako by chcel, aby sa dieťa správalo

  • rodič chápe, ako dôležitá je pre dieťa hra

  • dieťa má minimálny alebo žiadny prístup k digitálnej zábave, mobil používa na komunikáciu

  • rodič aktívne vystavuje dieťa novým prostrediam a vedomostiam


Limitujúce prostredie

  • rodič venuje málo pozornosti dieťaťu

  • nastavuje veľa pravidiel a vynucuje ich trestami, aby nemal starosti s dieťaťom

  • je zameraný na výsledky a výkony dieťaťa a dáva mu to najavo

  • učí dieťa nekonečným množstvom inštrukcií a dáva mu najavo, že nespĺňa očakávania

  • rodič sa správa inak, než hovorí dieťaťu s výhovorkou: “aj ty môžeš, keď budeš dospelý”

  • dieťa sa hrá, len keď to rodičovi neprekáža

  • radšej mu dá mobil, aby mal pokoj

  • rodič tlačí dieťa do jednej aktivity, aby získalo “náskok” pred ostatnými za cenu skúseností z iných oblastí


Pokiaľ som v zhrnutí niečo zabudol, budete si to musieť nájsť v článku. Dávam vám priestor na vlastné objavovanie.

Ďakujem všetkým, ktorí sa dostali až sem. Cieľom tohto článku je ukázať vám trochu iný pohľad na výchovu, na deti a na fungovanie nás samých. Dúfam, že sa mi to aspoň z časti podarilo a možno budete môcť vytvoriť pre vaše deti lepšie prostredie na rozvoj ich potenciálu. A každé jedno ten potenciál má. Len mu treba dať priestor a čas na objavenie a prejavenie toho, čo sa v ňom skrýva. Majte na pamäti, že každý úspešný človek, či už športovec, prezident, majiteľ alebo riaditeľ veľkej firmy, bol raz dieťa, o ktorom by nikto nepovedal, že sa dostane tak ďaleko. To, že dieťa bude úspešné v jednej konkrétnej oblasti je nepravdepodobné. Keď ale zoberieme do úvahy všetky oblasti a aj tie, ktoré dnes ešte neexistujú, pravdepodobnosť úspechu rastie veľmi prudko. Nechajte ho však vyrastať v zlom prostredí a šanca je blízko nule.


 

U nás v akadémií si dávame záležať na vytvorení prostredia, kde môžu deti bez limitu objavovať, skúšať nové veci a učiť sa prirodzenou cestou. Naši tréneri chápu dôležitosť dodržiavania princípov o prístupe k deťom a komunikácií s nimi. Preto sú deti z tréningov nadšené a robia veľké pokroky. Ak sme vás zaujali, viac informácií a prihlásenie nájdete na podstránke programu FUN.








Referencie


Truhlář, A. (2020) Fearless: Rewiring brains of young athletes. TopCoaching.

Epstein, D. J. (2014) Športový gén: Hľadanie hraníc ľudskej výkonnosti. Bratislava: Premedia.

Epstein, D. J. (2020) Všestrannosť. Bratislava: Premedia.

Eagleman, D. (2020) Livewired. Edinburgh: CanonGate Books Ltd.

Wulf, G., & Lewthwaite, R. (2016). ‘Optimizing performance through intrinsic motivation and attention for learning: The OPTIMAL theory of motor learning’, Psychonomic bulletin & review23(5), 1382–1414. https://doi.org/10.3758/s13423-015-0999-9

Neruda, P. (Host). (2024, Apríl 15). JÁN BOTTYÁN: AKO ZVÝŠIŤ INTELIGENCIU A POTENCIÁL VAŠICH DETÍ - NERUDACAST 53 [Video podcast]. Retrieved from https://www.youtube.com/watch?v=BQHd7eKb3S4&t=1251s

Huberman, A. (2021, August 16). Dr. Anna Lembke: Understanding & Treating Addiction [Video podcast]. Retrieved from https://www.youtube.com/watch?v=p3JLaF_4Tz8

Araujo, D. (2011). ‘What Exactly is Acquired During Skill Acquisition?’, Journal of Consciousness Studies, 18.

Huberman, A. (2022, Február 7). Using Play to Rewire & Improve Your Brain [Video podcast]. Retrieved from https://www.youtube.com/watch?v=BwyZIWeBpRw

28 views0 comments

Recent Posts

See All

Comments

Rated 0 out of 5 stars.
No ratings yet

Add a rating
bottom of page